Ráno v panelákovom byte bolo tenké ako pokrčený záves. Para z kanvice sa dvíhala lenivými hadíkmi a mizla v studenom okne. Ján si pretrel oči, natiahol sa po hrnček a čakal, kým voda zasyčí. Obul si papuče, no aj tak cítil od podlahy chlad, akoby betón dýchal do jeho kostí.
Na linke mal rozložené tabletky podľa dní. Pondelok, utorok… streda vyzerala plnšie, akoby sa k nej niekto v noci prikradol a potlačil čas. Zvykol si počítať do desať, kým sa rozhodne, či si zapne kúrenie. Po desiatke si to vždy rozmyslel.
Telefón na stole žmurkal starou obrazovkou. Ján ho zobral do ruky, chvíľu hľadal v pamäti prstov číslo, ktoré už poznal naspamäť. Po treťom zazvonení nasledovalo dlhé mlčanie a potom hlas schránky, čo odrieka cudzí text bez dýchania. Položil. V miestnosti sa rozlial tichý zvuk spätného tónu, ktorý nebol nikde, ale všade.
Pred Vianocami prišli všetci. Vonku bola čľapkanica a vo vnútri krabica s koláčmi, čo voňali, ale nikto si nesadol. Syn držal pod pazuchou obálku a hovoril rýchlo. Vraj len formalita, aby lekár vedel, aby sa veci dali ľahšie vybaviť. Ján podpísal, prsty mu spravili malú škvrnu atramentu na okraji. Nevedel, kam sa tak ponáhľajú, no dvere sa za nimi zatvorili tak rýchlo, až sa zrkadlo v predsieni trhlo.
Kanvica pískla a on sa zľakol tak, že prevrhol trochu čaju. Línia jantárového lepidla sa potiahla po stole a skĺzla až k chladničke. Ján chytil handru a zotieral škvrnu, krúživé pohyby sa mu preliali aj cez magnet s vtáčikom. Magnet sa posunul a spod neho vykĺzol maličký kartónik.
Nadýchol sa, akoby práve našiel zahrabanú fotku. Vizitka mala matnú textúru, na prednej strane meno muža z realitnej kancelárie a číslo. Na zadnej strane hrubou ceruzkou písmo, ktoré až priveľmi pripomínalo ruky jeho syna: po podpise hneď volať, byt prázdny do konca mesiaca. Pod tým, drobným neposedným písmom, detský nápis a krivé srdiečko: dedo, prepáč.
Ján si sadol, vizitku položil na dlaň a prešiel palcom cez to malé prepáč. Presne tak mu vnučka Ela hladila chrbát ruky, keď mu raz pichali injekciu. Všetko sa doňho nahrnulo naraz: nie hnev, skôr tenké, ťažké mlčanie, ktoré sa nedá zdvihnúť, len niesť.
Vstal, položil vizitku na stôl a utrel stôl ešte raz, tentoraz pomaly, akoby mazal zo vzduchu cudzie slová. Na chladničku pripol starú fotografiu, kde je Ela s kakaom a fúzikmi z mlieka. Magnet s vtáčikom držal aj fotku, aj ticho. Vizitku nechal na stole, pod šálkou, ako lisovaný list.
Z polievkovej kocky a jednej mrkvy si spravil vývar. V pare videl sneženie z minulého roka a krátke vety, ktoré sa nikdy neskončili otáznikom. Pri okne sa zastavil a priložil čelo k sklu. Vonku sa drobné deti potkýnali o sneh, ktorý ešte nestihol odmäknúť, a smiali sa na vlastných pádoch.
Zaklopala suseda Magda, v ruke mala igelitku s dvomi rožkami a marmeládou. Povedala, že v klube dôchodcov hľadajú niekoho, kto vie hrať šach. Ján sa usmial, že zabudol pravidlá a figúrky, ale možno si spomenie. Magda sa opýtala, či niekoho zavolať. Ján pokrútil hlavou a poprosil ju len, aby mu požičala recept na štrúdľu, ten s viac jablkami.
Večer vytiahol zo zásuvky kúsok papiera a napísal: Ela, ak raz prídeš, na okne ťa bude čakať kvet. Nebolo tam miesto na výčitky, iba pre bodku a smútok, ktorý sa nedá vysloviť. Zložil papier do štvrtiny a vložil ho medzi strany knihy, ktorú už roky nedočítal.
Keď zhasínal, ešte raz sa pozrel na chladničku. Magnet držal fotografiu a pod šálkou čakal kartónik, ktorý tak ľahko schoval. Bol to malý predmet, čo zrazu osvetlil celú izbu: niekto chcel, aby bol jeho byt prázdny. A niekto malý nechcel, aby tak prázdno zostalo v ňom.
Ján si ľahol s kabátom na pleciach a počítal dýchance. Na piatej sa pristihol, že myslí na zajtrajšok. Ak ho nohy pustia, zájde do klubu zistiť, či šach ešte vie. A kým sa to stane, nechá na chladničke aspoň jeden dôvod vrátiť sa domov: malé prepáč, ktoré je ťažšie než celý byt.
