Herec Ladislav Frej má 84 rokov, no svojou energiou a nadhľadom vyvracia predstavy o starnutí. S úsmevom priznáva: „Mám sa zle, ale dobre to znášam,“ a dodáva, že ho „hranie stále ešte drží aspoň trochu vo forme“. Popri bilancovaní života neuhýba ani pred najosobnejšími témami – bol štyrikrát ženatý a dnes otvorene hovorí o tom, čo ho ženy naučili a podľa akých znamení spoznať, že je načase vzťah ukončiť.
Rozhovor pre časopis TÉMA sa odohrával u neho doma v Hostiviciach. Atmosféru odľahčovala jeho neskrotná čivava Mimi, ktorá okolo hostí krúžila ako neriadená strela, a papagáj Maryška z klietky všetko pozorne sledoval. Pán domu mal pre psíka zjavnú slabosť – niekoľkokrát ho síce prísne okríkol, no s humorom dodal, že skutočnou poctou je, keď vás Mimi uhryzne do nosa. „Som milovníkom psov, toto je náš piaty. Predtým sme chovali bradáčov. Tí boli poslušnejší…,“ priznal so smiechom.
V uplynulom roku načítal audioknihu Jeřábi táhnou na jih od švédskej autorky Lisy Ridzén, korunovanú titulom švédska kniha roka 2024. „Veľmi pekná,“ hovorí o práci, pri ktorej sa podľa vlastných slov tak ponoril do deja, až niektoré scény videl ako film. S hlavnou postavou menom Bo sa stotožnil práve v spôsobe, akým starý muž neustále balansuje medzi minulosťou a prítomnosťou. Dojalo ho najmä to, ako Bo miluje svoju manželku, ktorá pre vážnu chorobu postupne odchádza, a tiež jeho strach, že príde o verného psa Sixtena, keď už sám nezvláda starostlivosť.
Frej sa počas bilancovania vracia aj do detstva. Otec bol krčmár a rodina bývala nad prenajatou krčmou v brnenskej štvrti Černovice. Keď syn oznámil, že sa dostal na hereckú školu JAMU, prial si, aby najprv „držal v rukách remeslo“. Skepsa rodičov k povolaniu herca je podľa Freja takmer univerzálna – až neskôr pochopil, že išlo skôr o obavu než o odmietnutie. Hoci vzťah nebol bez treníc, najmä v puberte, otec ho nevychovával bitkou. Naopak – ako malý chlapec k nemu vzhliadal, obdivoval jeho humor a odvážne nápady.
K detským spomienkam patrí aj brnianska priehrada. Otec, výborný plavec, ho niesol na chrbte cez najširšie miesto a syn sa cítil v bezpečí. Rodinné výlety, parníky, loďky a veselá atmosféra krčmy, kde otec bavil štamgastov, vytvorili živý obrázok domova. Tieto obrazy sa mu vracajú, keď hovorí o tom, že myseľ starca prirodzene preskakuje medzi historkami – presne ako hrdina načítanej knihy.
Už na základnej škole sa cez kamaráta dostal do detského zboru Janáčkovej opery a neskôr do zboru Klubu železničiarov. S ním veľa cestoval a spomína napríklad aj moment, keď na brnianskej stanici vítali armádny súbor z Číny a spievali im oslavnú pieseň, ktorú ich naučil zbormajster Sedlák. Fotografia mladého Ladislava v objatí vysokých, štíhlych vojačiek mu dodnes vyčarí úsmev – mladé oči videli krásu všade.
Popri spomienkach na detstvo a kariéru prirodzene prichádzajú aj úvahy o partnerskom živote. Frej bol štyrikrát ženatý a s odstupom rokov priznáva, že vzťahy ho učili trpezlivosti, umeniu načúvať, robiť kompromisy a nepokladať lásku za samozrejmosť. Všedné dni sú podľa neho chrbticou partnerstva – drobné gestá, humor a ochota hovoriť aj o ťažkých veciach sú často dôležitejšie než veľké vyznania.
Na otázku, kedy je načase vzťah ukončiť, odpoveď nehľadá v senzáciách, ale v dôstojnosti. Kľúčovými signálmi bývajú dlhodobý úbytok úcty a dôvery, opakované ponižovanie, chlad či ticho namiesto dialógu a stav, keď jeden z partnerov už nechce nič meniť. Keď vzťah viac bolí než lieči a ľudia ťahajú v protismere, je podľa životnej skúsenosti lepšie zatvoriť dvere slušne, než v nich donekonečna búchať.
Aj v tom je odkaz jeho bilancovania: rozísť sa dá bez kriku a bez hrdinov a zloduchov. Z chýb sa dá poučiť a to dobré si zaslúži zostať v pamäti. Láska nie je pretek, v ktorom vyhráva ten, kto ostane najdlhšie, ale cesta, po ktorej má zmysel kráčať, kým v nej nechýbajú úcta, bezpečie a radosť zo spoločného bytia.
Hoci témy starnutia a odchádzania v ňom rezonujú – aj vďaka práci na silnom švédskom románe –, Frej nezaprie optimizmus. Priznáva, že verí v lepšie vyhliadky než tie, ktoré postretli románového Bo. Humor ho neopúšťa a práve nadhľad, ktorý vnáša aj do vlastného súkromia, z neho robí sprievodcu, ktorého sa oplatí počúvať.
Výsledkom je portrét herca, ktorý dokáže rozosmiať i pohnúť, a zároveň partnera, ktorý si uvedomuje cenu úcty, času a nežnosti. Štyri manželstvá vníma nie ako súpis prehier, ale ako sériu lekcií. A to je možno tá najdôležitejšia správa: vytrvalosť v umení, láskavosť k zvieratám, spomienky, ktoré nebolia, a úprimnosť k sebe aj k druhým – to všetko drží Ladislava Freja vo forme, o ktorej sám hovorí s úsmevom.
