Známy tanečník Jaro Bekr a herečka Monika Hilmerová patria medzi najstabilnejšie páry slovenskej šoubiznisovej scény. Po boku majú dvoch tínedžerov, dcéru Zaru a syna Lea, a hoci u nich panuje pohoda a harmónia, občas sa doma roztočí aj kolotoč drobných rodičovských „katastrof“. Najnovšie sa o jednu takú podelil samotný Bekr a trafil nerv každého rodiča, ktorý niekedy hľadal stratené veci priamo u seba doma.
Jaro na sociálnych sieťach s humorom priznal, že ich deti sú v strate vecí skutoční majstri. Príbehy na tému „však to muselo byť niekde tu“ sa vraj u nich opakujú a niekedy vyústia do absurdných rozuzlení, nad ktorými sa už len dá zasmiať.
V centre pozornosti sa ocitla najprv dcéra Zara. Kedysi sa jej stratil telefón, ktorý podľa aplikácie stále „svietil“ v dome, no napriek kompletnému prehľadaniu sa nenašiel. Po čase prišiel nový mobil a ten starý sa objavil až po dvoch mesiacoch – v zabudnutom kočíku pre bábiky. Kto by to bol čakal?
Zara vraj stihla „odložiť“ aj papuče, ktoré pravidelne nosila. Našťastie sa po pár dňoch našli, čo v rodičoch aspoň na chvíľu obnovilo vieru, že dom si tajomstvá nenecháva navždy.
Najnovší prípad sa týka syna Lea. Ten ráno zahlásil, že nevie nájsť svoje dioptrické okuliare. Večer s nimi pritom normálne zaspával – dokonca ich mal ešte na hlave. Ráno už putoval do školy bez nich a rodinná pátracia akcia sa mohla začať.
Jaro s Monikou prehľadali byt krížom-krážom, no bez úspechu. Bekr s úsmevom podotkol, že z Lea rastie doslova „reprezentant v strácaní“ a že je zvedavý, kde sa okuliare objavia o pár mesiacov. Odľahčený povzdych na záver naznačil, že túto disciplínu poznajú mnohé domácnosti až pričasto.
Komické, no až príliš známe situácie, keď zmizne niečo, čo by malo byť na očiach, prežívajú azda všetci rodičia školákov. Ranný zhon, úlohy, desiate, krúžky – a do toho kľúče, peňaženky, čipové karty či okuliare, ktoré sa akoby prepadli pod zem.
Napriek týmto drobným výzvam pôsobí rodina Bekrovcov ako zohratý tím. Osemnásť rokov manželstva, ktoré si obaja dlhodobo strážia humorom a nadhľadom, je vidieť aj na tom, ako berú podobné epizódy: s úsmevom, trpezlivosťou a vedomím, že raz sa na tom všetci zasmú.
Príbeh so zatiaľ nezvestnými okuliarmi tak skôr než na drámu vyzerá na ďalší rodinný bonmot, ktorý jedného dňa doplní pointa v štýle: „Našli sa tam, kde by to nik nečakal.“ A rodičia po celom Slovensku si popri tom zrejme povedia: presne vieme, o čom hovoríte.
Ak aj vy doma vyťahujete z autosedačky jeden stratený poklad za druhým, z koberca druhý a z detskej tašky tretí, viete, že v tom Bekrovci rozhodne nie sú sami. A možno práve tento nadhľad je receptom, ako z rodičovských hľadačiek spraviť spoločný zážitok namiesto zdroja stresu.
